Nie každé protiprávne konanie musí byť zároveň aj konaním trestným. Hodnotenie stupňa spoločenskej nebezpečnosti konania obžalovaného. Podmienky vyvodenia trestnoprávnej zodpovednosti

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (ďalej tieţ odvolací súd) prejednal obe odvolania na verejnom zasadnutí konanom 10. decembra 2014 a rozsudkomsp. zn. 1 To 12/2014 postupom podľa § 258 ods. 1 písm. d) Tr. por. účinného do 31. decembra 2005 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil v celom rozsahu a na základe § 259 ods. 3 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005 a podľa § 226 písm. b) Tr. por. účinnéhodo 31. decembra 2005 obvineného oslobodil spod obţaloby Krajského prokurátora v Prešove z 18. decembra 2002, sp. zn. Kv 45/01, pre trestné činy právne kvalifikované obţalobou ako
trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. c) Tr. zák., trestný čin sprenevery
podľa § 248 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. a trestný čin zneuţitia účasti na hospodárskej súťaţi
podľa § 149 ods. 1 písm. a) Tr. zák., ktorých sa mal obvinený dopustiť na skutkovom základe
opísanom v skutkovej vete výroku o vine rozsudku súdu prvého stupňa, pretoţe tieto skutky
nie sú trestnými činmi.
V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd konštatoval, ţe vo vzťahu
ku skutkovým zisteniam je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa postupovalo
podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k ţiadnym chybám, ktoré mohli mať vplyv
na objasnenie skutkového stavu veci. Odvolací súd akceptoval skutkové zistenia súdu prvého
stupňa premietnuté do skutkovej vety napadnutého rozsudku, ktorú vetu na podklade
vlastného dokazovania vykonaného v priebehu hlavného pojednávania súd prvého stupňa
oproti skutkovým vetám uvedeným v obţalobe upravil.
Odvolací súd v odôvodnení poukázal na skutočnosť, ţe vecou sa uţ v minulosti
zaoberal (uznesením sp. zn. 1 To 20/2007 zo 16. septembra 2009 zrušil v poradí prvý
odsudzujúci rozsudok – pozn. súdu) a uţ vtedy upriamil pozornosť súdu prvého stupňa okrem
iného aj na to, ţe významnou skutočnosťou budú rozhodnutia všeobecných súdov v rámci
13 1 Tdo V 10/2015
občianskych súdnych konaní, v ktorých sa riešili aj vlastnícke práva k sporným hnuteľným
veciam, ktoré boli súčasťou skutkových viet rozsudku súdu prvého stupňa.
Podstatou rozhodnutia odvolacieho súdu bol fakt, ţe sa nestotoţnil so správnosťou
aplikácie „jednoduchého“ práva súdom prvého stupňa. Právny poriadok, hoci vnútorne
diferencovaný, tvorí jednotu a ako s takým je treba s ním i zaobchádzať pri aplikácii
jednotlivých ustanovení a inštitútov; pokiaľ ide o naplnenie objektívnych znakov trestného
činu, nemôţe byť ignorovaná iná, neţ trestnoprávna stránka veci. Tento názor má význam
hlavne v súvislosti s povahou trestného práva, ako práva „ultima ratio“, ktorého prostriedky
majú a musia byť vyuţívané vtedy a len vtedy, pokiaľ pouţitie iných prostriedkov právneho
poriadku neprichádza do úvahy alebo ich pouţitie je zjavne neúčelné. Je úplne neprípustná
prax, kedy sa štandardné civilné vzťahy, na úkor jedného z ich účastníkov, riešia
prostriedkami trestného práva. Týmto spôsobom totiţ potom dochádza k znerovnoprávneniu
osôb v ich vzájomných vzťahoch a k neúcte orgánov verejnej moci k rovnosti občanov.
Trestné právo a trestnoprávna kvalifikácia určitého konania, ktoré má súkromnoprávny
základ, ako trestného činu, je treba povaţovať za „ultima ratio“, teda za krajný právny
prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, t.j. z hľadiska ochrany
základných spoločenských hodnôt. V zásade však nemôţe slúţiť ako prostriedok nahradzujúci
ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde
závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby stráţil svoje práva, ktorým má
súdna moc poskytovať ochranu. Je však neprijateľné, aby túto ochranu aktívne prebrali
orgány činné v trestnom konaní, ktorých úlohou je ochrana prevaţne celospoločenských
hodnôt a nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou povahou
spočívajú v súkromnoprávnej sfére. Trestné stíhanie nie je na mieste, ak sa konanie
obvineného pohybuje výhradne v rovine vzťahov občianskoprávnych, resp.
obchodnoprávnych. V právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúţili
k uspokojovaniu subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, ak nie sú vedľa toho splnené
všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti, resp. ak nie sú tieto predpoklady
úplne nespochybniteľne zistené. V takýchto prípadoch princíp „ultima ratio“ si vyţaduje
podrobiť trestné konanie testu proporcionality, teda skúmať spôsobilosť, nevyhnutnosť
a adekvátnosť pouţitia trestnoprávneho prostriedku ochrany. Ţiadny súd nemôţe prehliadať
zjavnú skutočnosť, ţe nástroje, pomocou ktorých sa realizuje trestnoprávna ochrana,
obmedzujú základné práva či slobody a len dôsledné rešpektovanie princípu „ultima ratio“
14 1 Tdo V 10/2015
zaručuje, ţe takéto obmedzenia bude moţno ešte povaţovať za proporcionálne, s účelom
sledovaným trestným konaním.
Podľa názoru odvolacieho súdu mali v posudzovanom prípade strany konania
dostatok moţností vyriešiť vlastný spor prostriedkami civilného práva a cestou občianskeho
súdneho konania. Celý rad občianskych súdnych konaní, ktoré v prevaţujúcej miere
iniciovala poškodená strana, svedčí o tom, ţe táto si ochranu majetkových vzťahov
uplatňovala a uplatňuje prostriedkami občianskeho a obchodného práva. Skutočnosť, ţe
poškodená v občianskom súdnom konaní nie je úspešná, ešte neznamená, ţe takáto ochrana
jej majetkových práv je neúčinná.
Súd prvého stupňa nesprávne posúdil dôsledok právoplatných rozhodnutí súdov, ktoré
boli vydané v rámci občianskeho súdneho konania. V odôvodnení sa o nich síce zmienil, ale
odmietol rešpektovať pri rozhodovaní o vine právoplatné rozhodnutia vydané v rámci
občianskeho súdneho konania, v ktorom sa riešila aj otázka vlastníckych práv k jednotlivým
(i keď nie všetkým) hnuteľným veciam, ktoré sú súčasťou skutkových viet napadnutého
rozsudku. V tejto súvislosti odvolací súd pripomenul, ţe zákonným naplnením poţiadaviek
a princípov právneho štátu, konkrétne právnej istoty, je inštitút právoplatnosti súdnych
rozhodnutí. Právoplatnosť v civilnom procese značí predovšetkým nezmeniteľnosť súdneho
rozhodnutia a jeho záväzné účinky na právne vzťahy medzi účastníkmi, ktoré prostredníctvom
inštitútu právoplatnosti nadobudli kvalitu judikovaných právnych vzťahov, t. j. vzťahov
aprobovaných súdnou mocou. Bolo by nesporne v rozpore s princípom právnej istoty
vyplývajúcej z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ak by právoplatným rozhodnutím
súdu, ktoré bolo vydané v občianskom súdnom konaní, sa deklarovalo vlastníctvo hnuteľnej
veci pre jedného účastníka konania a rozsudkom vyhláseným v mene republiky v trestnom
konaní by sa deklarovalo vlastníctvo k tej istej hnuteľnej veci pre iný právny subjekt.
Odvolací súd sa nestotoţnil s názorom súdu prvého stupňa, podľa ktorého výsledky
jednotlivých civilných konaní, vychádzajúce z toho, ţe obvinený predal majetok spoločnosti
v rámci svojich konateľských oprávnení, a teda jeho vlastníkmi sú osoby, ktoré ho na základe
týchto zmlúv „kúpili“, tieto nebránia vyvodeniu trestnej zodpovednosti voči obvinenému.
Súd prvého stupňa si atrahoval právomoc, ktorá mu nepatrí, keď spochybnil právoplatné
rozhodnutia všeobecných súdov v občianskom súdnom konaní. V rámci týchto konaní sa totiţ
15 1 Tdo V 10/2015
riešili vlastnícke vzťahy aj k veciam, ktoré sú rozpisované v skutkovej vete napadnutého
rozsudku, ako i platnosti zmlúv, na podklade ktorých došlo k zmene vecných práv k týmto
hnuteľným veciam. Predmetom súdneho sporu napríklad vo veci vedenej na Okresnom súde
Humenné pod sp. zn. 11C/775/2001 bola ţaloba o vydanie časti hnuteľných vecí, ktoré tvoria
skutkovú vetu napadnutého rozsudku. Z odôvodnenia rozsudku Okresného súdu Humenné
č. k. 11C/775/2001-92 z 27. marca 2002, okrem iného vyplývalo, ţe zástupca ţalovaného (B.,
spol. s r.o.) poukazoval aj na skutočnosť, ţe stroje a zariadenia, ktoré boli predmetom kúpnej
zmluvy, neboli len vlastníctvom firmy B., spol. s r.o., ale boli vlastníctvom spoločníka tejto
firmy H. S. Krajský súd v Prešove rozhodnutím sp. zn. 4Co/410/2002 z 30. apríla 2003
označený rozsudok Okresného súdu Humenné potvrdil.
Súd prvého stupňa ale v skutkovej vete odvolaním napadnutého rozsudku ustálil,
ţe vlastníkom všetkých hnuteľných vecí, ktoré sú v skutkovej vete rozsudku, bola spoločnosť
B., spol. s r.o., ktorej mala protiprávnym konaním obvineného vzniknúť škoda.
Aj keď sa označené občianske súdne konanie týkalo len časti hnuteľných vecí, ktoré sú
obsahom skutkových viet napadnutého rozsudku, súd prvého stupňa ponechal úplne
bez povšimnutia zásadný rozpor v tvrdeniach poškodenej strany B., spol. s r.o. v trestnom
konaní, kde tvrdí, ţe všetky hnuteľné veci boli vo vlastníctve tejto právnickej osoby
s tvrdením tejto právnickej osoby v občianskom súdnom konaní, keď tvrdí, ţe časť
hnuteľných vecí bola vo vlastníctve spoločníka tejto firmy H. S.
Rozsudkom Okresného súdu Humenné č. k. 16C/1662/00-74 z 26. októbra 2001
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/77/2002, 4Co/280/2003
zo 17. septembra 2003 bola zamietnutá ţaloba spoločnosti B., spol. s r.o., ktorou sa tento
ţalobca domáhal proti ţalovanému Ing. Z. K. vydania časti hnuteľných vecí, ktoré sú
špecifikované v ţalobe a sú i zároveň časťou skutkovej vety napadnutého rozsudku
v prebiehajúcom trestnom konaní. Z odôvodnenia označených rozsudkov vyplýva, ţe ţalobca
v občianskom súdnom konaní neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie vlastníckych práv
k hnuteľným veciam, vydania ktorých sa v súdnom konaní domáhal. Z čiastočne rovnakých
dôvodov bola zamietnutá ţaloba rovnakého ţalobcu B., spol. s r.o. o vydanie veci, smerujúca
proti Ing. Z. G. – A., rozsudkom Okresného súdu Humenné č. k. 8C/12/2004-208 zo dňa
30. mája 2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/104/2007 zo dňa
23. januára 2008. Súdy aj v tomto prípade zhodne konštatovali, ţe ţalobca (poškodená strana
16 1 Tdo V 10/2015
v prejednávanej trestnej veci) neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala vlastníctvo
k hnuteľným veciam, vydania ktorých sa v občianskom súdnom konaní domáhala.
Nielen z označených, ale aj z ďalších súdnych spisov jednoznačne vyplýva,
ţe v trestnom konaní poškodená strana spoločnosť B., spol. s r.o. vyuţila moţnosti
súkromnoprávnej ochrany v rámci občianskych súdnych konaní, pričom v podstatných
súdnych konaniach bola so svojimi nárokmi neúspešná. Naopak, úspešné boli subjekty, ktoré
sa v občianskom súdnom konaní domáhali vydania hnuteľných vecí, ktoré boli najskôr
zaistené orgánmi činnými v prípravnom konaní a neskôr vrátené spoločnosti B., spol. s r.o.,
pričom v jednotlivých súdnych konaniach bola konštatovaná platnosť kúpnych zmlúv, na
podklade ktorých došlo k zmene vecných práv k veciam, ktoré sú vymenované čiastočne aj
v skutkovej vete napadnutého rozsudku.
Všetky uvedené skutočnosti viedli odvolací súd k záveru, ţe skutky tak, ako boli
uvedené v skutkových vetách obţaloby, ale i napadnutého rozsudku a právne kvalifikované
ako trestné činy sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. c) Tr. zák. a podľa § 248 ods. 1,
ods. 5 Tr. zák. nie sú trestnými činmi.
Obdobné závery odvolací súd uplatnil aj v prípade skutku pod bodom III rozsudku
súdu prvého stupňa, právne kvalifikovaného ako trestný čin zneuţitia účasti na hospodárskej
súťaţi podľa § 149 ods. 1 písm. a) Tr. zák. Aj pri tomto skutku platia argumenty uvedené
vo vzťahu k princípu „ultima ratio“ k predchádzajúcej časti odôvodnenia. Pripomenul,
ţe súkromnoprávna ochrana proti nekalej súťaţi vychádza z ustanovení III oddielu 5. hlavy
Obchodného zákonníka (§ 53 – § 55). Ich obsahom je stručná procesnoprávna úprava nekalej
súťaţe, ktorá určuje kritériá aktívne legitimovaných osôb, ich vzájomné vzťahy, nároky voči
nekalo súťaţiacim subjektom a špecifiká účinkov súdnych rozhodnutí. Podľa názoru
odvolacieho súdu poškodená spoločnosť B., spol. s r.o. mala dostatok právnych prostriedkov
na súkromnoprávnu ochranu proti nekalej súťaţi. Aj v tomto prípade nebol daný zákonný
dôvod, aby sa štandardný civilný vzťah, na úkor jedného z jeho účastníkov, riešil
prostriedkami trestného práva.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal v zákonom stanovenej lehote dovolanie
generálny prokurátor. V dovolaní uplatnil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.
17 1 Tdo V 10/2015
tvrdiac, ţe rozsudkom odvolacieho súdu bol porušený zákon v ustanoveniach § 258 ods. 1
písm. b), § 226 písm. b) Tr. por. č. 141/1961 Zb. účinného do 31. decembra 2005
a § 248 ods. 1, ods. 5, § 248 ods. 1, ods. 4 písm. c), § 149 ods. 1 písm. a)
Tr. zák. účinného do 31. decembra 2005 v prospech obvineného.
Generálny prokurátor, citujúc dotknuté ustanovenia Trestného poriadku účinného
do 31. decembra 2005 a Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, tvrdí,
ţe z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, ţe tento akceptoval skutkové zistenia
súdu prvého stupňa premietnuté do skutkovej vety napadnutého rozsudku. Oba súdy teda
dospeli k rovnakým skutkovým zisteniam, no odvolací súd sa nestotoţnil s hmotnoprávnym
posúdením takto zistených skutkov a vyslovil záver, ţe zistené skutky nie sú trestnými činmi.
Svoj záver oprel o dve skutočnosti i) zásadu subsidiarity trestného práva ako práva „ultima
ratio“ a ii) o dôsledok právoplatných rozhodnutí súdov vydaných v občianskom súdnom
konaní, v ktorom sa riešila okrem iného, otázka vlastníckych práv k jednotlivým hnuteľným
veciam, ktoré sú súčasťou skutkových viet rozsudku krajského súdu, pretoţe v týchto
konaniach poškodená spoločnosť B. spol. s r.o. neuniesla dôkazné bremeno.
S takýmto právnym posúdením zistených skutkov zo strany odvolacieho súdu
generálny prokurátor nesúhlasí, nakoľko konaním obvineného boli spáchané trestné činy
a naplnená skutková podstata trestných činov sprenevery a zneuţitia účasti na hospodárskej
súťaţi.
V ďalšej časti dovolania generálny prokurátor rozoberal skutkové podstaty oboch
trestných činov. Osobitný zreteľ pritom venoval výkladu jednotlivých pojmov obsiahnutých
v skutkových podstatách predmetných trestných činov.
Následne generálny prokurátor skonštatoval, ţe zo skutkových zistení zhodne
ustálených súdmi oboch stupňov potom vyplýva, ţe obvinený všetok hnuteľný majetok
spoločnosti B. spol. s r.o. nevyhnutný pre jej podnikanie a pre výrobu predal spriazneným
osobám za zlomok jeho skutočnej hodnoty so zámerom, ţe sa stane jeho vlastníkom sám
alebo prostredníctvom ním riadenej firmy (ktorú zaloţila jeho manţelka
a ktorej zamestnancom sa stal) tým, ţe tento majetok im bude daný do ich faktického uţívania
(bod II. rozsudku krajského súdu), a ţe taktieţ majetok nechal aj inak odstrániť zo spoločnosti
18 1 Tdo V 10/2015
B. spol. s r.o. jeho pouţitím na výrobu strojov následne vyvezených do prevádzkarne firmy
jeho dcéry Ing. Z. G. – Á., ktorá ich v rámci svojho podnikania pouţívala ako vlastné (bod I.
rozsudku krajského súdu). Keďţe pritom nekonal v súlade s vyššie citovanými právnymi
predpismi a v súlade s účelom, na ktorý mu bol majetok spoločnosti B. spol. s r.o. zverený,
ale v rozpore s ním, obvinený naplnil uvedeným konaním všetky zákonné znaky skutkovej
podstaty trestného činu sprenevery podľa § 248 Tr. zák. Hodnota takto odstráneného majetku
zo spoločnosti B. spol. s.r.o. bola stanovená znaleckým skúmaním z odboru ekonomiky
(znalecký posudok Ing. M. V.), čím v bode I rozsudku súdu prvého stupňa spôsobil
spoločnosti B. spol. s.r.o. značnú škodu vo výške 1.118.531,-Sk (37.128,43 €) a v bode II.
rozsudku súdu prvého stupňa škodu veľkého rozsahu vo výške 12.992.453,- Sk
(431.270,43 €). Zistená výška spôsobenej škody potom zodpovedá právnej kvalifikácii
trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1, ods. 4 písm. c) Tr. zák. a trestného činu
sprenevery podľa § 248 ods. 5 Tr. zák.
Keďţe sa odvolací súd v odôvodnení v rámci právnych argumentov obmedzil
iba na poukázanie princípu „ultima ratio“ a princípu právnej istoty v spojení s rozhodnutiami
civilných súdov, generálny prokurátor predpokladal, ţe aj odvolací súd mal za preukázané
naplnenie všetkých zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa
§ 248 Tr. zák.
Vo vzťahu k argumentom týkajúcim sa princípu „ultima ratio“ uviedol, ţe princíp
„ultima ratio“ a zásadu subsidiarity trestnej represie je moţné aplikovať len na tie prípady,
ktoré výhradne spadajú do sféry občianskoprávnych alebo obchodných vzťahov a len
„zdanlivo“ napĺňajú formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu. Tým, princíp
„ultima ratio“ umoţňuje odlíšiť takéto „bagateľné“ prípady od skutočnej trestnej činnosti.
Aplikácia princípu „ultima ratio“ ale má hranice a nie je moţné ju pouţívať v takých
prípadoch, ktoré síce majú súkromnoprávny základ, ale ide v nich o závaţné excesy
zo súkromnoprávnych vzťahov, ktoré uţ zjavne vybočujú z rámca beţných
súkromnoprávnych vzťahov a napĺňajú znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu.
Tento princíp je moţné aplikovať len na trestné skutky, ktoré je moţné subsumovať len
pod zákonné znaky prečinu (pozri NS SR Tpj 45/2013).
Odvolací súd podľa názoru generálneho prokurátora na stranách 19 a 20 svojho
rozsudku síce cituje právne vety niektorých rozhodnutí, napr. Ústavného súdu
19 1 Tdo V 10/2015
Slovenskej republiky (I. ÚS 402/2008 z 01.04.2009, IV. ÚS 55/2009 z 19.02.2009 alebo
I. ÚS 316/2011), ale dôsledne sa nimi pri aplikácii princípu „ultima ratio“ na prejednávaný
prípad neriadil a opomenul predovšetkým tie časti citovaných právnych viet, z ktorých
vyplýva, ţe prostriedky trestnej represie nemoţno pouţiť len vtedy, ak „nie sú splnené všetky
predpoklady vzniku trestnoprávnej represie, resp. ak tieto nie sú nespochybniteľné zistené“,
či z ktorých vyplýva, ţe „trestné stíhanie nie je na mieste, ak sa konanie obvineného pohybuje
výhradne v rovine občianskoprávnych vzťahov“ alebo ţe „trestné právo má byť pouţité ako
krajný prostriedok pri typovo najzávaţnejších porušeniach spoločenských vzťahov, teda tam,
kde iné moţnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví, nie sú dostatočné, teda
uţ boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné“. V tejto súvislosti poznamenal,
ţe Trestný zákon poskytuje ochranu aj súkromným záujmom fyzických a právnických osôb
a ani zásada subsidiarity trestnoprávnej represie nevylučuje spáchanie trestného činu
a uloţenie trestnoprávnych sankcií za závaţné porušenie súkromnoprávnych vzťahov alebo
súkromných záujmov fyzických a právnických osôb.
Z okolností prejednávaného prípadu podľa generálneho prokurátora nesporne vyplýva,
ţe poškodený si svoje práva v spoločnosti B. spol. s.r.o. „stráţil“, avšak celé konanie
obvineného bolo realizované bez jeho vedomia, pričom z výpovedí svedkov vyplýva,
ţe v čase príchodu H. S. alebo jeho dcéry do spoločnosti B. spol. s.r.o. sa stroje presúvali a
ukrývali, o čom svedčia aj skutočnosti zistené pri prehliadke iných priestorov,
či výpoveď dvoch svedkov o tom, ţe obvinený zakazoval zamestnancom informovať
H. S. o sťahovaní strojov. Napokon po zistení uvedených skutočností menovaný neostal
pasívny, ale sa aj prostriedkami občianskeho a obchodného práva snaţil o ochranu práv
a oprávnených záujmov spoločnosti B. spol. s.r.o. tým, ţe inicioval viaceré súdne konania.
Tieto prostriedky však boli zjavne neúčinné a nedostatočné.
Napokon z okolností prípadu podľa generálneho prokurátora vyplýva, ţe išlo o vopred
pripravené a cielené konanie obvineného vedené so zámerom odstrániť takmer všetok
hnuteľný majetok zo spoločnosti B. spol. s.r.o., ktoré je v príkrom rozpore
s povinnosťami konateľa vyplývajúcimi z vyššie citovaných právnych predpisov a v rozpore
s povinnosťou hájiť záujmy spoločnosti pred záujmami vlastnými alebo pred záujmami tretích
osôb. Napokon v dôsledku konania obvineného bola spoločnosti B. spol. s.r.o. spôsobená
škoda veľkého rozsahu v celkovej výške 14.252.578,- Sk (473.098 €) a tieţ obmedzená
20 1 Tdo V 10/2015
činnosť tejto spoločnosti na niekoľko mesiacov, nakoľko firma ostala bez výrobných
prostriedkov a bez zamestnancov. Závaţnosť konania obvineného bola preto mimoriadne
vysoká a jej vysoký stupeň premietol aj zákonodarca do kvalifikovanej skutkovej podstaty a
do trestnoprávnej sankcie s hrozbou trestu odňatia slobody na 5 aţ 12 rokov. Moţno preto
uzavrieť, ţe vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti v prejednávanej trestnej veci konanie
obvineného nemá iba súkromnoprávny základ a neprekračuje hranicu trestného práva iba
„zdanlivo“, ale práve naopak – ide o závaţný exces zo súkromnoprávnych vzťahov, ktorý
napĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 248 ods. 1,
ods. 4 písm. c) Tr. zák. (v bode I. rozsudku) a trestného činu sprenevery podľa § 248
ods. 1, ods. 5 Tr. zák. (v bode II. rozsudku).
Ak je nebezpečnosť činu pre spoločnosť určovaná kritériami uvedenými v ustanovení
§ 3 ods. 4 Tr. zák. (význam chráneného záujmu, ktorý bol trestným činom dotknutý,
okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, osoba páchateľa, miera jeho zavinenia a jeho
pohnútka), potom konanie obvineného ako štatutárneho orgánu bolo v príkrom rozpore
s povinnosťou konať s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti, a jeho
dôsledkom bolo neodôvodnené odstránenie takmer všetkého majetku spoločnosti so škodou
prevyšujúcou 14 miliónov Sk, čo nepochybne zakladá nebezpečnosť činu pre spoločnosť
a dokonca ju podstatne zvyšuje aj podľa ustanovenia § 88 Tr. zák. Aplikácia princípu
„ultima ratio“ a zásady subsidiarity trestnej represie nemá v posudzovanej trestnej veci ţiadne
opodstatnenie a je vylúčená.

Lorem ipsum dolor sit amet, conse ctetur adipiscing elit. Ut elit tellus off, luctus nec ullamc orper mattis, pvinar dapibus leo.