K použitiu záznamu ITP v inej trestnej veci sample

K pou­ži­tiu zá­zna­mu ITP v inej tres­tnej ve­ci a za­ča­tiu tres­tné­ho stí­ha­nia „do bu­dúc­na“ Úvod­ná poz­nám­ka A: Niž­šie uve­de­né uz­ne­se­nie naj­vyš­šie­ho súd sa vo svo­jej pr­vej čas­ti za­obe­rá dl­ho­do­bo dis­ku­to­va­nou prob­le­ma­ti­kou pou­ži­tia vý­sled­kov in­for­mač­no-tech­nic­kých pros­tried­kov (ďa­lej len „ITP“) v inej tres­tnej ve­ci[1], vzhľa­dom na pretr­vá­va­jú­ce ap­li­kač­né a vý­kla­do­vé prob­lé­my poj­mu „sú­čas­ne“ v § 115 ods. 7 Tres­tné­ho po­riad­ku. Do ab­sur­dných kraj­nos­tí vo svo­jom vý­kla­de za­šiel se­nát naj­vyš­šie­ho su­du 6To[2], keď v tres­tnej ve­ci ve­de­nej na Špe­cia­li­zo­va­nom tres­tnom sú­de pod sp. zn. PK-1T/35/2016[3] vo svo­jom zru­šu­jú­com uz­ne­se­ní zo dňa 14. 11. 2018 sp. zn. 6To/6/2017[4] dos­pel k zá­ve­ru o ne­zá­kon­nos­ti ITP z dô­vo­du, že vo všet­kých od­ôvod­ne­niach prí­ka­zov sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du je pou­ká­za­né i na ob­sah ob­ra­zo­vo-zvu­ko­vé­ho zá­zna­mu, kto­rý bol vy­ho­to­ve­ný na zá­kla­de roz­hod­nu­tia sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie Kraj­ské­ho sú­du v Bra­tis­la­ve, kto­ré sú ne­zá­kon­né, keď­že bo­li vy­da­né nep­rís­luš­ným sú­dom, pou­ka­zu­júc na dok­trí­nu „ovo­cia z ot­rá­ve­né­ho stro­mu“.

Naj­vyš­šie­mu sú­du ne­pos­ta­čo­va­lo ani, že v nás­led­ne vy­da­nom roz­sud­ku Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd dôs­led­ne ana­ly­zo­val ju­di­ka­tú­ru Európ­ske­ho sú­du pre ľud­ské prá­va[5] ako aj ju­di­ka­tú­ru Naj­vyš­šie­ho sú­du U. S.[6] a upo­zor­nil na zjav­ne nes­práv­nu ap­li­ká­ciu ame­ric­kej dok­trí­ny „ovo­cia z ot­rá­ve­né­ho stro­mu“ a naj­vyš­ší súd uz­ne­se­ním zo dňa 26. 02. 2020 sp. zn. 6To/7/2019 roz­su­dok opä­tov­ne zru­šil a vrá­til pr­vos­tup­ňo­vé­mu sú­du na ďal­šie ko­na­nie bez to­ho aby sa vo svo­jom od­ôvod­ne­ním vy­spo­ria­dal s ar­gu­men­tá­ciou sú­du, či no­vý­mi dô­kaz­mi v po­do­be pri­po­je­nia si ce­lé­ho spi­so­vé­mu ma­te­riá­lu uta­jo­va­nej príl­ohy. Rov­na­ko tak pos­tu­pu­je se­nát 6To v ďal­ších tres­tných ve­ciach v sna­he vy­tvo­riť myl­né zda­nie o us­tá­le­nos­ti roz­ho­do­va­cej praxe.

[7] Ústav­ný súd Čes­kej re­pub­li­ky vo svo­jom ná­le­zesp. zn. II. ÚS 4029/19 dne 18. 03. 2020 kon­šta­to­val: „Ak­cep­ta­ce a le­gi­ti­mi­ta soudů v pod­mín­kách práv­ní­ho stá­tu nemůže být pri­márně za­lo­že­na na je­jich mo­cen­ském půso­be­ní, nýbrž na přesvědči­vos­ti ar­gu­men­ta­ce. Ne­zá­vis­lost a nes­tran­nost soudů a soudců by pro­to nemě­la být vy­klá­dá­na tak, že se soud­ci ne­ma­jí ne­chat „ov­liv­ňo­vat“ ji­ný­mi práv­ní­mi ná­zo­ry, nýbrž že před­lo­že­né (al­ter­na­tiv­ní) ná­zo­ry, po­kud se s ni­mi nez­to­tož­ní, ma­jí co nejpřesvědčivěji vy­vrá­tit, te­dy překo­nat vlas­tní a kva­litnější ar­gu­men­ta­cí. Zmi­ňo­va­ná ne­zá­vis­lost soudců před­sta­vu­je po­jis­tku pro­ti je­jich nepřípus­tné­mu ov­liv­ňo­vá­ní ze stra­ny ji­ných mo­cen­ských slo­žek a ta­ké roz­lič­ných souk­ro­mých zá­jmů. Ur­čitě však ne­má být inter­pre­to­vá­na ja­ko mož­nost soudců zce­la ig­no­ro­vat od­liš­né práv­ní ná­zo­ry, kte­ré předestře účas­tník říze­ní. Jed­no­du­še vy­jádřeno, ne­zá­vis­lost soudců je sys­té­mo­vá a zce­la nez­byt­ná pod­mín­ka efek­tiv­ní­ho fun­go­vá­ní jus­ti­ce, ni­ko­liv vý­raz in­te­lek­tuál­ní nadřaze­nos­ti soudců.“Os­tá­va len dú­fať, že pred­met­né roz­hod­nu­tie ne­bo­lo pri­ja­té „len“ tes­nou väč­ši­nou.

B: V dru­hej čas­ti uz­ne­se­nia sa naj­vyš­ší súd „do­vys­vet­ľu­je“ a bliž­šie sa vy­jad­ru­je k sta­no­vis­ku tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia naj­vyš­šie­ho sú­du zo dňa 23. 09. 2019 Tpj 47/2019 pub­li­ko­va­nom v zbier­ke sta­no­vísk naj­vyš­šie­ho sú­du a roz­hod­nu­tí sú­dov Slo­ven­skej re­pub­li­ky č. 4/2019[8] k otáz­ke ve­de­nia tres­tné­ho stí­ha­nia do bu­dúc­na, kto­ré bo­lo pred­me­tom dis­ku­sií aj na práv­nych lis­toch[9]. Ako vy­plý­va z ar­gu­men­tá­cie od­sú­de­né­ho ale aj niek­to­rých sú­dov (napr. uz­ne­se­nie Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du zo dňa 27. 11. 2019 sp. zn. PK-2T/11/2019 o od­miet­nu­tí ob­ža­lo­by) je­ho pod­sta­ta zos­ta­la zjav­ne ne­po­cho­pe­ná. Naj­vyš­ší súd rov­na­ko pou­ká­zal na zá­sad­nú sku­toč­nosť, a to, že roz­hod­nu­tia ako aj sta­no­vis­ká tres­tnop­ráv­ne­ho ko­lé­gia naj­vyš­šie­ho sú­du je pot­reb­né čí­tať ce­lé a s po­ro­zu­me­ním. Uve­de­né pla­tí aj o roz­hod­nu­tiach za­hra­nič­ných sú­dov, v opač­nom prí­pa­de do­chá­dza k ich de­zin­terpre­tá­cii a nes­práv­nej ap­li­ká­cii v roz­ho­do­va­cej čin­nos­ti sú­dov, ako v ko­neč­nom dôs­led­ku vy­plý­va aj z vy­ššie uve­de­nej poz­nám­ky

A. Práv­ne ve­ty: A. I.Zá­kon na pou­ži­tie zá­zna­mu ako dô­ka­zu (pres­nej­šie in­for­má­cií tak­to zís­ka­ných) v inej ve­ci, ako je tá, v kto­rej sa vy­ho­to­vil, resp. te­da v inej, ako je tá, v kto­rej bol vy­da­ný prí­kaz na od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky, vy­ža­du­je ako je­di­nú pod­mien­ku, aby v tej­to inej tres­tnej ve­ci bo­lo – a to v ča­se pou­ži­tia zá­zna­mu – ve­de­né ko­na­nie pre niek­to­rý z tres­tných či­nov pred­pok­la­da­ných v § 115 ods. 1 Tr. por. (tzv. vec­ná sú­vis­losť), t. j. pre niek­to­rý z tres­tných či­nov (príp. via­ce­ré), kto­ré zá­ko­no­dar­ca ur­čil ako tie, kto­ré od­ôvod­ňu­jú ta­ký zá­važ­ný zá­sah do práv dot­knu­tých osôb, akým od­po­čú­va­nie ne­po­chyb­ne je (prin­cíp pro­por­cio­na­li­ty).

A. II. Slo­víč­ko „sú­čas­ne“ sa te­da via­že k Tres­tným po­riad­kom „po­ža­do­va­nej“ práv­nej kva­li­fi­ká­cii aj v tej­to inej tres­tnej ve­ci, čo zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né zna­me­ná, že ta­ká kva­li­fi­ká­cia ko­na­nia, aká sa vy­ža­du­je pre vy­da­nie prí­ka­zu na od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky v zmys­le § 115 ods. 1 Tr. por., sa sú­čas­ne (zá­ro­veň) po­ža­du­je aj v inej tres­tnej ve­ci, v kto­rej ta­ký prí­kaz vy­da­ný ne­bol (v kto­rej od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky ne­bol vy­ko­ná­va­ný), av­šak v kto­rej sa in­for­má­cie tak­to zís­ka­né (sa­moz­rej­me le­gál­nym spô­so­bom, t. j. za spl­ne­nia všet­kých pod­mie­nok) ma­jú pou­žiť.

A. III. In­for­má­cie zís­ka­né na zá­kla­de le­gál­ne vy­ko­ná­va­né­ho od­po­čú­va­nia a preu­ka­zu­jú­ce po­doz­re­nie z inej tres­tnej čin­nos­ti, o kto­rej do­po­siaľ ne­bo­la „ve­do­mosť“ (nie je te­da ve­de­né tres­tné ko­na­nie v da­nej ve­ci), sú pou­ži­teľ­né mi­mop­ro­ces­ne (ope­ra­tív­ne), resp. ako in­for­mač­ný pod­klad pre nás­led­ný pro­ces­ný pos­tup s je­ho už aj dô­kaz­nou re­le­van­ciou. To zna­me­ná, že by te­da na ich zá­kla­de vlas­tne bo­lo mož­né, či pres­nej­šie po­ve­da­né pot­reb­né žia­dať o vy­da­nie „ďal­šie­ho“ (dru­hé­ho) prí­ka­zu na od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky. Ta­ký­to pos­tup sa však ja­ví ako ne­lo­gic­ký, keď vo väč­ši­ne prí­pa­dov by iš­lo cel­kom ne­po­chyb­ne o zby­toč­nú dup­li­ci­tu

A. IV. Ak by ma­lo byť us­ta­no­ve­nie §115 ods. 7 Tr. por. vy­kla­da­né tak, že je pot­reb­né, aby bo­lo už v ča­se reali­zá­cie od­po­čú­va­nia, a te­da v ča­se zís­ka­nia dot­knu­tej in­for­má­cie ve­de­né tres­tnej ko­na­nie aj v inej ve­ci, kto­rej sa pred­met­ná in­for­má­cia vec­ne do­tý­ka, mu­sel by byť pou­ži­tý iný gra­ma­tic­ký čas – kon­krét­ne na­mies­to slo­víč­ka „ve­die“, „vie­dlo“), a ce­lé us­ta­no­ve­nie by te­da mu­se­lo znieť tak, že v inej ve­ci, ako je tá, v kto­rej sa od­po­čú­va­nie a zá­znam te­le­ko­mu­ni­kač­nej pre­vádz­ky vy­ko­nal, mož­no zá­znam ako dô­kaz pou­žiť len vte­dy, ak sa sú­čas­ne aj v tej­to ve­ci vie­dlo tres­tné ko­na­nie pre trest­ný čin uve­de­ný v od­se­ku 1.

B. I. Uz­ne­se­nie o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia, kto­ré spĺňa ob­sa­ho­vé ná­le­ži­tos­ti pod­ľa § 206 ods. 3 Tr. por. a kto­ré­mu nep­red­chá­dza­lo za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia pod­ľa § 199 ods. 1 až 4 Tr. por., vy­vo­lá aj bez to­mu zod­po­ve­da­jú­ce­ho for­mál­ne pot­reb­né­ho ozna­če­nia účin­ky za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia v zmys­le § 206 ods. 2 Tr. por. (ob­vi­ne­nie oso­by sa zá­ro­veň tý­ka kon­krét­ne­ho skut­ku, kto­rý za­kla­dá pred­met ko­na­nia). Tým nas­ta­nú aj účin­ky pod­ľa § 199 ods. 5 Tr por. B II. V ta­kom­to prí­pa­de po­tom pos­tu­py pred za­ča­tím tres­tné­ho stí­ha­nia, ak sú spl­ne­né pod­mien­ky us­ta­no­ve­né Tres­tným po­riad­kom pre ich vy­ko­na­nie, vrá­ta­ne pô­sob­nos­ti a prís­luš­nos­ti ko­na­jú­cich or­gá­nov, sú pro­ces­ne pou­ži­teľ­né v ďal­šom ko­na­ní, aj keď sú for­mu­lač­ne ozna­če­né ako úko­ny po za­ča­tí tres­tné­ho stí­ha­nia. B III. Z ma­te­riál­ne­ho hľa­dis­ka sa to­tiž vzne­se­nie ob­vi­ne­nia od­li­šu­je od za­ča­tia tres­tné­ho stí­ha­nia „vo ve­ci“ tým, že to­to vy­ža­du­je ok­rem pod­rob­nej­šie­ho, resp. kon­krét­nej­šie­ho po­pi­su skut­ku (v zmys­le zá­ko­na má byť sku­tok po­pí­sa­ný vec­ne a ča­so­pries­to­ro­vo ne­za­me­ni­teľ­ne s iným skut­kom) tiež aj iden­ti­fi­ká­ciu oso­by dô­vod­né po­doz­ri­vé­ho pá­cha­te­ľa, a te­da – zjed­no­du­še­ne po­ve­da­né – vždy zá­ro­veň mu­sia byť napl­ne­né niž­šie ob­sa­ho­vé štan­dar­dy vy­ža­do­va­né pre za­ča­tie tres­tné­ho stí­ha­nia len „vo ve­ci“ (plus pre vzne­se­nie ob­vi­ne­nia sa vy­ža­du­je „nie­čo na­viac“)

(uz­ne­se­nie Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky zo dňa 18. feb­ruára 2020 sp. zn. 1 TdoV 8/2019)

Lorem ipsum dolor sit amet, conse ctetur adipiscing elit. Ut elit tellus off, luctus nec ullamc orper mattis, pvinar dapibus leo.